Storytelling

Ubehlo deväť mesiacov, odkedy som sa vrátila zo svojej Gringalandie. Stret s realitou bolel a občas bolí doteraz. Neprejde deň, aby som sa aspoň nachvíľu nepreniesla do peruánskej rozprávky (koniec koncov, mám z nej doma to najkrajšie :)).

"Na šťastné cesty a ešte šťastnejšie návraty," znelo raz jedno múdre prianie. Netušila som, akú hĺbku má pár darovaných slov. Kým som sa nevrátila.

Dnes som sa rozhodla pre jednu malo-veľkú vec. Celý život ma zužuje, ako veľmi si potrpím na názore iných. Že som schopná potlačiť vlastnú vôľu a konať tak, aby ma nedajbože neodsúdilo okolie. Kritika ma zraňovala, a tak som volila taktiku prikyvkovania. Život bez konfrontácie bol síce jednoduchší, ale často nebol môj.

Rozhodnutie nevrátiť sa do Prahy sa zrodilo podobne ako myšlienka vycestovať do Peru. Zasiahlo ma z čista-jasna, tesne pred odletom. Omamný pocit, ktorý sa mi rozlieval po adrenalínom napumpovaným telom, sa navždy zveční v palete nezabudnuteľných momentov.

Vianočné sviatky patria aj za "normálnych okolností" k najsenzitívnejším dňom v roku. Gringine prvé, strávené ďaleko od rodinného stola, vygradovali jej precitlivelosť na level milión. Do toho vystrkovali rožky nadmerné očakávania od pilotných Vianoc v Peru. A to tak výrazne, že si to začína všímať jej okolie. Vraj už chápe, prečo má tak rada...

Vráťme sa o tridsaťtri rokov späť. Nad kolískou sa skláňa sudička, taká tá škeriaca sa mrška. Doplňuje moju osobnostnú výbavu aj o hlavu stále v oblakoch. Tak to ti teda pekne ďakujem. Lebo kto vysoko lieta, často aj hlboko padá...

Jednou z najnáročnejších častí, keď sa rozhodnete vyraziť na dlhšiu cestu, odlišnú od formátu klasickej dovolenky, je rozhodnúť sa, ako svoju cestu uchopiť. Povedané rýdzo marketingovo, navrhnúť si koncept.

Škôlka Lucerito sa stala neodmysliteľnou súčasťou môjho sveta. Každý deň sa nemôžem dočkať, až prekročím jej plechovú bránu a deti sa mi vrhnú okolo nôh. Kiežby čas neplynul tak rýchlo a limity obmedzujúce pobyt v škôlke mi prestali neúprosne klopkať na čelo.

Dobrovolníčenie v predškolskom zariadení bola jednoznačná voľba, postavená trošku aj na sebeckej motivácii. Dúfala som, že ma obklopujúca brblajúca radosť na chvíľku utíši a dobije, čo som v poslednom období stratila. Ale úprimne, ani trochu som si to nevedela predstaviť.

Vo filmových oddychovkách, povedané slušne, nájdete plno klišoidných absurdít, do ktorých sa môžete zaľúbiť. Zbožňujem napríklad scény v preplnených letiskových halách s netrpezlivými ľudmi žmoliacimi v rukách menovky. Kiežby raz aj mňa niekto vítal podobne. Ideálne ešte s kyticou ruží a.... no, zobuď sa, Ruženka.