Vráťme sa o tridsaťtri rokov späť. Nad kolískou sa skláňa sudička, taká tá škeriaca sa mrška. Doplňuje moju osobnostnú výbavu aj o hlavu stále v oblakoch. Tak to ti teda pekne ďakujem. Lebo kto vysoko lieta, často aj hlboko padá...

Som snílek, celý život. A nech sa potím akokoľvek, zemi sa mi pridŕža ťažko. Nebolo tomu inak ani v dobe, keď som plánovala Peru. V snoch sa mi maľovali príbehy a ja som od prvotnej myšlienky cítila, že to bude moje doposiaľ najväčšie dobrodružstvo. Robiť dobrovolníčku v škôlke, na opačnej strane sveta, bez jazyka a s nulovými skúsenosťami s deťmi? Väčším prúserom to už zaváňať nemohlo. O to viac ma táto predstava hypnotizovala vzrušením. 

Napriek tomu som sa snažila krotiť svoju predstavivosť a akékoľvek vízie. Aj mnoho ľudí sa ma pýtalo, čo od cesty očakávam. A ja som si pritom najviac priala neočakávať nič. Jednoducho len prijať, čo mi život prinesie.

Očakávania sú parazity na ľudskej radosti. Oberajú nás o vnímanie a precítenie reality. A ja ich sakra neviem a neviem skrotiť. 

Je zvláštne pozorovať ako reaguje vaše okolie v momente, keď sa zdôveríte so svojimi plánmi. Istá skupina ľudí mala tendenciu formulovať moje posolsvto. Bolo úsmevné, dokonca miestami komické pozorovať ako mi linkovali peruánsku budúcnosť. Nielenže vedeli najlepšie, čo je pre mňa dôležité, čo by som mala a naopak nemala robiť. Neodpustili si narážky o tom, ako sa zaľúbim už v lietadle, či dokonca do mesiaca vydám.

Nuž, s rukou na srdci, potmehúdskym myšlienkam o vášnivom romániku s nejakým exotickým Romualdom som sa aj tak neubránila. "Koniec koncov, idem spoznávať novú kultúru, tak nech je to pekne od A po Z", preháňa sa mi hlavou ešte len pri balení kufrov do Peru. Ani zďaleka som sem ale nešla hľadať lásku. Naopak, mantra znela: užiť si, Martinka, budiš, ale city stranou. Nešťastných lások už mám zopár na konte a ak som si niečo naozaj priala bolo, cítiť sa po návrate do EU spokojná a vyrovnaná. Nie po nociach revať do vankúša. 

Prvé týždne v Peru si užívam mužskú náklonosť. Gringy sú v Latinskej Amerike obletované asi ako blondíny v Egypte. A tu si ani nemusíte obliať hlavu peroxidom. Peruánci, ako aj ostatná okolitá zmeska, sú vášniví tanečníci, zahrňujú vás lichôtkami a gestami... namojveru, počúva sa to pekne.

Pár týždňov pred odletom spoznávam Chlapca. Takého, ktorý sa mi naozaj páči. Napriek tomu, že je to asi jediný latino, ktorý nevie tancovať, má v sebe niečo tajomné. Kocky sú však hodené a obaja sa k tejto "známosti" staviame triezvo. Teda, ja sa o to aspoň zo všetkých síl snažím. Ani spolu netrávime veľa času, pretože si chcem v poslednej dekáde pobytu odškrtať čo najviac vlajočiek na cestovateľskej mapičke.  

Nakoniec ale aj tak, ako to už u mňa býva zvykom, ku koncu dvojmesačného pobytu búrlivo a teatrálne mením plán. Z polky cesty na teplé pláže severného Peru sa otáčam a mierim ku ukrutne studenému jazeru na juhu krajiny. Kde ma hreje spoločnosť chlapca.

Posledný týždeň pred odletom sa začína doteraz nepoznané šialenstvo. Budím sa s úzkosťou a triaškou. Predstava, že mám sadnúť do lietadla mi prevracia žalúdok naruby. Zdôverujem sa chlapcovi a on ma držiac za ruku prehovára zostať. Vraj nemám čo stratiť.

Že nemám čo stratiť? Naopak, všetko! Celý môj život, prácu, priateľstvá, zázemie... takéto bláznovstvo je priveľa aj na mňa.

Stalo sa ale niečo zvláštne a ani s odstupom času si to neviem vysvetliť. A možno som sa naozaj len zbláznila... Tri dni pred odletom domov sa prebúdzam v studenom Pune, mestečku na brehu jazera Titikaka. A ráno o deviatej prehlasujem sama sebe, že naozaj nemám čo stratiť. Prácu? Nájdem si novú. Kolegyne, ktoré ma dva mesiace suplovali? Áno, môžu ma nenávidieť, ale časom pochopia. Priateľstvá? Tie pravé vydržia. Úspory? Holt, neinvestujem do majetku, ale do seba...

Je to jasné. Zostávam v Peru.

A hoci sa mi z toho rozhodnutia trasie celý človek, musím konať rýchlo. Kolečko nasledujúcich povinných telefonátov mi situáciu neuľahčuje. Je náročné obhájiť si tak spontánne rozhodnutie, vnímané mnohými ako nezodpovedné a neracionálne. Nakoniec, tam, kde som nedúfala, nachádzam veľkú podporu. Naopak, na iných frontoch poriadne narážam.

Ale tak to už asi býva. Keď niekto z vašich blízkych mieni, ale vás skúsenosť mení.