Post-šoková terapia
Rozhodnutie nevrátiť sa do Prahy sa zrodilo podobne ako myšlienka vycestovať do Peru. Zasiahlo ma z čista-jasna, tesne pred odletom. Omamný pocit, ktorý sa mi rozlieval po adrenalínom napumpovaným telom, sa navždy zveční v palete nezabudnuteľných momentov.
Z mesta Puno na juhu krajiny mi to má letieť o druhej poobede do Limy, kde ma čaká odložená batožina. O jedenástej večer by som sa mala postaviť na medzinárodnom letisku pred Gate s nápisom Madrid. Hodiny do štartu lietadla odpočítavam už len symbolicky v autobuse opačným smerom od pobrežia... Vracajúc sa naspäť do peruánskych hôr.
Nemám žiadny plán
Najviac impulzívne rozhodnutie v živote ma vybilo do posledného percenta. Vracajú sa mi žalúdočné problémy, sprevádzané teplotou, a preto prvé dni v Cuscu trávim polihovaním v posteli. Po predchádzajúcich super-intenzívnych mesiacoch sa zotavujem pomaly. Tento raz sa výnimočne nikam neponáhľam a doprajem si čas. Zhltnem pár seriálov, prechádzam sa mestom, kreslím, starám sa o bylinky, vyváram. Vyváram, ja, ktorá do kuchyne zvykne zablúdiť maximálne po fľašku vínka z chladničky.
Zrazu je všetko naopak.
Akosi sa mi nie a nie rozvidnieť. Jediné, čoho som schopná, je sľúbiť sama sebe, že doprianý čas prežijem najlepšie ako viem. Pohrávam sa s variantou užiť si ešte pár týždňov cestovania a času s Chlapcom a vrátiť sa stíhajúc sesterkinu svadbu na konci leta 2022. Rodina slintá po historkách z Peru a niet lepšej príležitosti na rozprávanie, než nad stolom pálenky zdarma. Aj keď zase tie deadliny... Mátajú ma po nociach.
Odchádzam do Bolívie, dúfajúc, že mi život našeptá, ako postupovať ďalej. A taktiež dúfajúc, že si po návrate vyprosím víza na ďalších pár mesiacov. Hoci tzv. boarding-hop už po covide nefunguje, dočítala som sa, že úradníci stále prihliadajú na roky trvajúcu tradíciu.
Bolívia je neskutočná. Troj-týždňové sólo cestovanie bez prístupu na internet v neturistických oblastiach, kde vám nepípnu po anglicky, sa mi prepísalo na ďalšiu životnú skúsenosť. Žeby sa mi ale rozvidnelo, nemôžem povedať. Jediné pocity, ktorými som si istá, je, že sa teším do náruče môjho peruánskeho útočiska.
Stále nemám plán.
Na hraniciach som sa nešťastne postavila do radu k Čiernej Petre, úradníčke, ktorá sa ukája týraním vyplašených cestujúcich. Cezhraničné prechody v Latine nie sú nič príjemné a dupľom, ak vám horí pod prdelkou. Pani v uniforme sa ma pýta, koľko času by som CHCELA stráviť v Peru. Opakujem, či správne rozumiem, vzrušene vidiac svetlo na konci tunela. Nuž, CHCELA by som ďalších 90 dní. Peruánska Cruela si posmešne povzdychne.
Dám vám päť.
Po tejto vete sa mi zatmelo pred očami. Vraj mám skúsiť šťastie na imigračnom úrade v Cuscu. Šťastenku som si evidentne vyšťavila a pokým sa mi zotavuje, na úradoch žiadosť zamietajú. Za každý deň bez víz si musím zaplatiť dolár a pol. Nuž, motivácia do hľadania práce.
Druhotný plán návratu do konca augusta sa mi pomaličky rozpadá. Letenky sú extrémne drahé a mne sa domov jednoducho nechce. Pri pohľade na bankový účet ma však mrazí, a tak musím okamžite prepnúť z módu dovolenka na JOB NEEDED.