Škôlka Lucerito sa stala neodmysliteľnou súčasťou môjho sveta. Každý deň sa nemôžem dočkať, až prekročím jej plechovú bránu a deti sa mi vrhnú okolo nôh. Kiežby čas neplynul tak rýchlo a limity obmedzujúce pobyt v škôlke mi prestali neúprosne klopkať na čelo.

Full time dobrovolníčeniu sa človek nemôže venovať dlho a profesne ma učenie neuživí. Však úprimne, študovaným učiteľkám nesiaham ani po malíčky. Aj keď sa občas stane, že nad ich metódami krútim hlavou a snažím sa niečo naznačiť, moja koža na tomto trhu je stále tenučká.

Tak napríklad. Čo sa stane, keď skupine dvoj a trojročných detí zapnete pri obede rozprávku? Zírajú na televízor, s pusou síce otvorenou, ale prázdnou. Namosúrené pokrikovanie rýchlo rychlo papáme papáme nedáva zmysel. Teda aspoň nevyučenej učiteľke so štipkou zdravého rozumu.

A hoci čas je krátky, zážitok o to viac intenzívny. Obzvášť, keď sa človek snaží do limitovaného pobytu nabúchať čo najviac aktivít, občas sa nechá strhnúť párty, inokedy po nociach cestuje. Na druhý deň aj tak musí vstať a pobehovať po dvore... Byť zodpovedný, ostražitý či dokonca vytvoriť nejakú edukatívnu hodnotu. Tomu si ja hovorím výzva.

Mnoho ľudí sa ma dodnes pýta, prečo škôlka a prečo v Peru. Pravda, svoje zbláznené hormóny som mohla nakŕmiť v Európe. Nič vám ale neumocní prežitok viac, než extrémne podmienky, diskomfort a denno-denný stret s novotou v kontexte profesijnom, kultúrnom a jazykovom. A to mi mohla a dala len skúsenosť na opačnej pologuli sveta.

Chvíle, keď sa mi triasli kolená, a že ich nebolo málo, sa mi prepísali na nezabudnuteľné spomienky. Koniec koncov, to nielen ja som prišla učiť, ale aj dvojročné kôpky nikdy neunaviaceho sa elánu denne priúčajú mňa - trpezlivosti, pohotovosti, vynaliezavosti.. Ale to už je asi superchopnosť každého detského stvorenia... 

Ako sa zrodila láska k menu

S oslovením !Martina! som mala odmalička vrytú spomienku, že som niečo vyviedla. Martina bola zlá, neposlušná a naopak, Martinka, Maťka dobré dievčatko. Reflex preľaknutia ma sprevádza celý život a vlastne nikdy nepriniesol príjemné asociácie: Martina neskoro, Martina k tabuli, Martina urob prosím toto... Brr..

Zrazu ale každá Martina Martiiina s jemným detským hláskom znie inak..

Zrazu ma každá vyslovená Martina úplne roztápa. 

Nič krajšie mi tieto deti nemohli darovať.

❤❤ ❤