"Na šťastné cesty a ešte šťastnejšie návraty," znelo raz jedno múdre prianie. Netušila som, akú hĺbku má pár darovaných slov. Kým som sa nevrátila.

Sú to už mesiace, čo sa znovu prebúdzam v mojom (prenajatom) pražskom bytíku. A stále tomu nemôžem uveriť. Byt bol jeden z dôvodov, prečo som nastúpila do lietadla späť. Tretie striedanie podnájomcu za rok by bol už priveľký hazard s ústretovosťou majiteľa bytu. Ľahko sa totiž túla svetom, keď vám v ďiaľke bliká prístav. O to viac ma zarážalo, že som sa po "vylodení" cítila skôr ako stroskotanec na neznámom ostrove než ako človek, čo dorazil domov.

Dlhodobému životu v Peru nenahrávali ani neutíchajúce zdravotné problémy. Duša si tancovala, ale bruško trucovalo. Po skúsenosti v nemocnici, kedy ma po jednom stlačení brucha chceli brať na sálu, by ma už k doktorovi nedostal nik. A tak sa mi nahromadilo toľko "ale", až som nachvíľku uverila, že niet lepšej možnosti. Ale...

Tušila som, že návrat do Prahy bude náročný. Neprestávala som si však nahadzovať udičky v snahe presvedčiť sa, že Gringu len tak niečo nerozhádže. S odstupom času môžem zhodnotiť, že príchod domov nebol ťažký. Bol otrasný.

Odhliadnuc od pár krásnych momentov s rodinou a priateľmi, som si zvyšok bytia pripadala bezprízorne. Sťažka som zvládala jednoduché úkony, a to som ani neviem ako mala odrazu 3 roboty a musela si poradiť so všetkými rok boptnajúcimi kostlivcami. Bolelo ma myslieť, chodiť po ulici a tobôž rozvíjať komunikáciu. Môj svet bol zahalený hmlou. Takou, ako sa zvykla rozpínať každé ráno na pobreží. Akurát tá pražská nie a nie ustúpiť.

Bola som asi až tak mimo, že som pri znášaní osobných vecí, uložených dočasne u kamarátky, zabudla v taxíku vrece oblečenia a letnej obuvi. Čo sa samozrejme stať môže. Ale zistiť to až po mesiaci?

Zmätené boli tiež stretnutia s ľuďmi. Aj tu žiaľ platí rovnica: čím viac sa snažia, tým viac sa sťahujete. Za každú otázku ako bolo v Peru či, ešte lepšie, čo vám tá cesta dala, by ste bodali rovnako ako to bodá vás. Nielenže o tom nedokážete hovoriť, ale aj keby, ako váš celý svet zhrnúť za 5 minút medzi dvoma pivami?! Viac na "peruánske historky" v partii nedostanete. Prirodzene, ľudí to nebaví počúvať večne. A vás už nebaví počúvať ľudí.

Jediný človek, ktorý vám rozumie je od vás vzdialený kontinent-oceán-kontinent. A to je ozajstná ďiaľka.

V šoku z kultúrneho šoku

Tak zaprvé, netušila som, aké vážne postraumatické dopady môže zmena krajiny a kultúry spôsobiť. Vlastne som poriadne ani nevedela, že nejaký kultúrny šok jestvuje. V "odbornej literatúre" typu wikipedia zvykne byť definovaný ako kultúrna, emocionálna a psychická reakcia ľudí, ktorí pobývajú v cudzej krajine. Vplyvom veľkých zmien prináša náhlu neistotu, strach, úzkosť či dezorientáciu k jazyku, hodnotám, zvykom, pravidlám i sociálnym situáciám.

Za druhé ma šokovalo zistenie, že spätný kultúrny šok je dvakrát silnejší. Vysvetlila mi to známa pracujúca v organizácii, v ktorej tieto princípy aplikujú pri edukácii mládeže. Predstavte si, že vaše vnímanie sveta je modré. Vycestujete do zahraničia a tam sa vplyvom novej kultúry, hodnôt a spôsobu života zmení na žlté. Pri návrate by  však človek očakával späť svoje modré, dobré poznané bezpečie.... Kdeže! Zmenil sa totiž nielen cestovateľ, ale aj svet, ľudia... Odrazu je všetko zelené. 

A tak sa pýtate: Je to stále váš domov? Určite nie ten, ktorý ste zanechali. 

A za tretie: vďaka Bohu za zistenie, že nejaký kultúrny šok existuje. Že to nie (nielen) ja som chybná. Že všetky tie šialené stavy sú, povedzme, legitímne.

Nový balans

Ako už aj staré matere tvrdili, čas je nalepší liek. A ja sa vždy pod to rada podpíšem (samozrejme, s odstupom času :)). Približne po desiatich týždňoch začala odoznievať aj moja šoková trauma. Bola som pomaly pripravená vypnúť autopilota a postupne preberať riadenie. Po troch mesiacoch už dokonca môžem listovať v učebnici španielčiny bez toho, aby som premočila listy v slzách. V respektíve, dnes nariekam nad tým, koľko mi toho vyfučalo z hlávky.

Fakt už dýcham. Vnímam. A môžem sa plne sústrediť na tú najnáročnejšiu úlohu: hľadanie balansu medzi životom pred a po Peru. Verím, že čoskoro budem mať odpoveť aj na tú nezodpovedanú otázku: Čo mi to len Peru dalo?