Človek mieni, Peru mení
Jednou z najnáročnejších častí, keď sa rozhodnete vyraziť na dlhšiu cestu, odlišnú od formátu klasickej dovolenky, je rozhodnúť sa, ako svoju cestu uchopiť. Povedané rýdzo marketingovo, navrhnúť si koncept.
Že ja som ich mala, uf, habadej... Kľúčovú otázku, či si kúpiť aj spiatočnú letenku, som si ale nebola schopná zodpovedať dlho.
Dostala som sa v živote do paralýzy a nedokázala som si utriediť pocity a vízie, čo od života chcem, či ma moja práca dostatočne napĺňa, či som dostatočne sebestačná, či mi život neuniká... Do toho vstupovali staronové krivdy vzťahové, priateľské, neustála honba za niečím.. Stručne: kvalitný bordel.
Túžila som vyraziť ďaleko a nechať sa unášať, zobrať si, čo mi život prinesie, dúfajúc, že si budem vedieť po tejto skúsenosti "doma" upratať. A hoci by som si svoju cestu priala neohraničovať časovo, vizionárske vzplanutie vyhasína v momente, keď začínam počítať:
letenky
výdavky na agentúru a španielskú lektorku
každodenný život
cestovanie po krajine
paralelné výdavky v domovskej krajine: platenie živnostenských odvodov, prenájom bytu, účty..
záloha na život po návrate
Chceš-nechceš, Martinka, dokážeš si pokryť bez príjmu tak maximálne dva-tri mesiace.
Ďalšou dôležitou puzzle, ktorá sformovala môj peruánsky výmysel, bola reakcia šéfa reklamky, v ktorej som pracovala. Pre mňa bolo Peru priorita číslo jeden a žiadne dovolenie som si nepýtala. Jednoducho som odchod oznámila, pripravená, že pravdepodobne poletím. Hm... veru by som poletela, lietadlom ☺.
Reakcia majiteľa firmy, že by bol rád, ak by som sa vrátila, ma až dojala. Je mi jasné, že hrabal i na svojom piesočku, lebo vydržať dva mesiace bez Account manažérky je vždy ľahšie, než nájsť a zaučiť komplet nového človeka. Klienti, ktorých som mala v práci na starosti, taktiež ocenili storytelling, ako ma vedenie v mojej ceste podporuje. Dokonca to vypadalo, že mi to prajú a tešia sa, až im za dva mesiace porozprávam zážitky z ciest. A tak sme sa všetci napapali do sýta a aj kozička zostala celá. Teda, to sme si mysleli...
Od prvotnej myšlienky dostalo Peru v priebehu pol roka príprav konečne jasnú podobu. Cesta takmer na desať týždňov, prevažne máj-jún, cez Madrid a Limu do Cusca. Dobrovolníčenie v škôlke 6 týždňov, víkendové cestovanie po južnej polke krajiny a zvyšnú časť strávenú hore na severe.
Takto nejako som si to naskicovala.
Človek mieni, realita mení
Snažiac sa udržať aspoň jednou nohou na zemi, vyrážam do Peru. Emočná explózia, ktorú som zažila, sa mi opisuje ťažko. Na jednej strane bojujete s veľkým vzrušením z nového, nepoznaného. V krvi vám prúdi adrenalín, lebo zo začiatku je každý deň boj o prežitie. Netušíte, čo si v cudzej krajine môžete dovoliť, čo od tak odlišnej kultúry očakávať, či ste vôbec v bezpečí.
Ak k tomu máte nalinkované určité povinnosti, v mojom prípade pol dňa práce, popoludní škola španielčiny, do toho učenie, čas strávený s hosťujúcou rodinou a chcete to skombinovať s vlastnými cestovateľskými cieľmi a občasnou zábavou, zrazu prepínate do módu fungovania na 150 percent. A to vás hodí do rozpoloženia, sťaby vás niekto napumpoval čistým amazonským kokainom.
Postupne, ako som spoznávala ľudí, nové životné príbehy a formovali sa mi ďalšie príležitosti, ako a kde stráviť čas, ma v polke pobytu chytá neuveriteľná panika. Po mesiaci (pocitových troch) si nedokážem predstaviť, že za rovný časo-diel sa mám vrátim k starému životu. Tento nový mi má ešte toľko čo ponúknuť. Odrazu mi je už Peru málo, do snov sa mi prelínajú ďalšie latinsko-americké zeme.
Po prvom mesiaci v Peru sa začínam pohrávať so svojim konceptom.
Moje predstavy môžu lietať do výšky sumy na bankovom účte. S podporou maminy by som zvládla potiahnuť trebárs i do konca leta. Dokonca sa mi podarilo na pár mesiacov "udať" kamarátovi pražský bytík, takže sa mi na chvíľu uľavilo aj od platenia nájmu. Avšak, čo ak by mi bol ďalší mesiac či dva málo? Predstava nového, v podstate len posunutého deadlinu, nahlodáva moje nové slobodo-myselné ja. Brzdou je pre mňa tiež predstava stať sa "brzdou" a znepríjemniť leto kolegyniam, ktoré ma počas neprítomnosti v práci suplujú.
Nakoniec moje znepokojené čo-bude utíšilo rozhodnutie návratu do Prahy. S prísľubom samej sebe, že si užijem pražské leto, niekoľko mesiacov poriadne zamakám a pripravím nový plán pre Latino adventure. Tento raz na dobu neurčitú.
Ale ako to už býva, človek mieni...