Call me profe Martina

Dobrovolníčenie v predškolskom zariadení bola jednoznačná voľba, postavená trošku aj na sebeckej motivácii. Dúfala som, že ma obklopujúca brblajúca radosť na chvíľku utíši a dobije, čo som v poslednom období stratila. Ale úprimne, ani trochu som si to nevedela predstaviť.

Doteraz som sa nemohla pochváliť starostlivosťou o deti a tobôž nie dobrovoľníckou činnosťou. Niektoré jazyky tvrdili, že projekt, za ktorý sa musí platiť, bude viac zážitkový pobyt než reálna práca. Nuž, zážitok to bol neskutočný, ale ani zďaleka nie kúpený. 

Detské centrum Lucerito sa nachádza v mestskej časti Cusca s názvom San Sebastian a pozostáva zo škôlky a dvojstupňovej základnej školy. Oddelený areál škôlky je maličký, ale za to útulný. Za plechovou bránou sa vám rozprestrie slušné vybavené ihrisko, ktoré lemujú nízke domčeky s triedami pre 2, 3, 4 a 5 ročné detičky, v celkovom počte do 50 roztomilých kúskov. 

Tie sa na vás každý deň o 8-mej ráno vrhnú a neprestanú hučať do 1 poobede. Prítomnosť vysokánskeho exota so svetlou tvárou a rečovými schopnosťami neandertálca je pre peruánske škorce fascinujúca. Prvé dni ma neprestávajú naťahovať a štipkať, snažiac sa pochopiť, čo som, kto som a prečo občas len kukám ako puk. Áno, tá španina... Ale, som vaša nová "profe Martina". 

Kiežby som sa mohla tešiť aspoň sčasti podobnému záujmu aj u pani učiteliek. Tie pri mne mlčia. A keď náhodou niečo utrúsia, väčinou aj tak nerozumiem. Takže čo sa sťažujem, všakže.

Vyučujúce na mňa nazerajú ako na rozmaznanú Američanku (evidentne ich nemajú v láske), čo sa im prišla starať do remesla a ešte k tomu ani neovláda ich reč. Toľká krivda, Martinka nebyť z USA, Martinka byť z Európy!

Keď nešťastie šťastie prináša

Pôrodné bolesti v práci odznievajú v momente, keď najmladšia učiteľka Any dostala záchvat a nemohla lapiť dych. Doteraz neviem, čo sa stalo a ani akým zázrakom som tak pohotovo dala prvú pomoc. Jedno je ale isté - nemilá príhoda otvára etapu objímačiek, pusiniek a srdiečok v správach na whatsappe.

Konečne sa mi dostalo zasvätenia do chodu v centre, učebných osnov a dokonca mi učiteľky predstavili mená detí! Ktoré si aj tak týždne nemôžem zapamätať. Postupne zotierame i jazykovú bariéru a učíme sa navzájom. Také, minimálne desaťkrát zopakované otázky na farby: Qué color es? Rochooo! Muy bien y en iglés? Reeed! Bravóóo!! ma bude sprevádzať v snoch ešte veľmi, veľmi dlho.

Finta na brblajúce deti? Tie zvyčajne chcú len dve veci: hrať sa chačapačablabla (rozumej nejakú naháňačku) alebo mrnčajúc žalovať jeden na druhého.. A hoci niekedy nerozumiem ani prd, prosté nonono a nejaká naučená polofráza, aby sa s kamarátmi pekne hrali, zaberajú..

Hovienkové a iné radosti

Každým dňom som sa teším do škôlky viac a viac. Síce človek chodí po 5 hodinách zrobený ako po 12-tke v bani, láskyplná pozornosť peruánskych drobcov a dôvera učiteliek ma obdarúvajú túžbou neustále sa prekonávať.

Po čase zastupujem v triede so staršími deťmi a snažím sa prelúskať matematickými úlohami pre 5-ročných. A to sa vám vie dievča bez logiky, jazyka a za neutíšujúceho prekrikovania občas poriadne zapotiť.

Pri nacvičovaní tančekov na rôzne podujatia už nehopsám zašitá vzadu, ale hrdo precvičujem v čele skupiny. A hoci sa pri skákaní na povel od 24 ročnej Any cítím ako Robet de Niro v komédii Stážista, jedno je isté: Skúsenosti nezostarnú.

Z celého dňa ma najviac teší časť kŕmenia. Pusky otvárajúce káčatká motivujem metodikou "za maminku", ktorú doteraz nepoznali a evidentne funguje. V deň, keď mi jedno chlapča po mesiaci prvý raz ustúpilo a spapalo celý obed, sa cítim hrdá, akoby som vyšplhala vrchol najvyššej hory sveta.

Nie vždy však tie Everesty zdolávam úspešne. Hoci už zbežne viem, s ktorými deťmi mám ako rýchlo utekať na záchod, raz nie som dostatočne rýchla. A po tejto kaka-tragédii mi už duplom nenapadne, že mi to brčkavé dieťa vbehne do dráhy vytriasavania nohavíc.

Nuž, človek sa učí celý život. A Gringa si do CV hrdo pripisuje novú skill - vyčesávanie hovienok z vláskov.